
Day XX but i namend it Day One
To slovo znie tak lahodne. A pritom mi láme srdce na márne kúsky. Cítim ako časť mojej osoby oslavuje koniec týždňa, ale tá druhá- zamilovaná, si vraví, že sú to dva dni bez neho. Dva dni, o ktoré prídem. Dni, kedy ho nevidím a nemôžem sa poddať tomu pocitu, že ho ľúbim. Dni kedy viem, že sa mi kráti doba. No tieto dva pocity sa tak silno miešajú, že sa nakoniec nechám dňom uniesť radosťou, a nocou smútkom.
Život nie je ako kniha, či film, kde hrdinka vždy dostane svojho vysnívaného. Je to klam. Klam, ktorý ktosi prebral z rozprávok. Spisovateľky dávajú svojim hrdinkám ťažký život so šťastným koncom. Vari nemala Bella ťažký život pred tým, ako poznala Edwarda. Neviem. Ale ako je možné, že Edward taký uzavretý chalan dedko, sa zaľúbil do Belly? Čo by sa stalo, keby sa do nej nezaľúbil? Neviem. Láska z oboch strán je príliš rozprávková a tak na ňu pomali neverím. Presne tak ako neverím na lásku na prvý pohľad a tak ďalej. Sú to žvásty. Ľudia chcú oklamať nie len seba, ale aj druhých.
Včera som trocha nestíhala a tak som išla na inú električku. V hlave som premietala o koľkej chodí asi do školy. A áno, stále tak isto, to len ja chodím skôr. No včera som nejako nemyslela na to, že to je tá električka. A tak si v pohode vykračujem a vyliezam z električky, keď odrazu... Áno, vystúpi on! Vystúpil z prvého vagónu a skoro ma zhodil, čo ma strašne potešilo. Ja viem hlúpe. A tak som nasadila svoj idiotský úsmev, ktorý sa mi zjaví vždy keď ho vidím a pokračovala som ďalej. Mal šedé tričko, také do šeda kraťase (berte s rezervou, veď viete čo chalani nosia) a modré Vansky. Aby som nezabudla- šedé ponožky. Ďakujem, že si o mne myslíte, že som úchyl. Ľúbim ho. Aj keď mi trocha stojí rozum nad jeho opičím imidžom. Alebo aj chlpatými nohami. Najprv mi to prišlo strašne vtipné, ale potom som zistila, že je to strašne mužné :D. A tak šiel deň a ja som o nom snívala.
Cez obednú prestávku sme išli na ľadovú trišť- prvá ľadová triešť tohto roku! Z toho som sa strašne tešila. Potom v škole to bolo zasa niečo normálne. Až naňho, neviem či si zviknem na ten pohľad. Ale mám na to 2 mesiace.
Babes to bol zápisník jednej lásky, vravím tomu tak, pretože vlastne sa ani nič úžasné a zaujímavé nedeje a píšem len o ňom. A dnes? Opäť mal to isté čo včera. Tentokrát som išla neskoršou električkou zámerne, nastúpila dopredu a hľa- sedí kúsok odomňa (konkrétne dve sedadlá, ja som stála). Opäť sa mi na perách pohupoval ten nezmyseľný, no roztomilý úsmev (myslím ten úsmev konkrétne, nie mňa s ním). Keď sa ho snažím skryť, začnem sa mračiť a robyť že sa strašne sústredím, čo je dosť komické. Niekedy to podtrhnem kúsaním pier, aby som ho schovala, alebo aj červenými dlaňami. Neskôr teda idem popriňom von z električky, pričom mi stále nezmizol úsmev. A podotýkam, že čím je bližšie, tým silnie a srdce mi viac búcha. A tak som rýchlo dobehla za kamarátkami, myslela som, že ide ako zvičajne do obchodu, ale on išiel za nami. A zrejme počul všetko čo sme vraveli, len dúfam, že som nepovedala niečo trápne. A pri dverách som sa otočila, a čo nevidím, pozerá na mňa. Alebo si to budem aspoň nahovárať. Bla bla bla. A kamarátka si z neho celý čas čo sme za ním išli po schodoch robila srandu, že je King Kong. Bla bla blabotala bla bla. Videla som ho na obede a dvakrát sa na mňa pozrel. Po obede sa ako idiot ponáhľa, aby som ho stihla a zistím, že on sa niekde prechádza s kamarátom a čaká na ostatných ( zabiť sa -_-*). Mimochodom jeho kamaráta hruď som už videla, ešte tú jeho. Muff :3. Nuž a tak som smutná odišla domov. Večer si dám pizzu a cez víkend sa posnažím naňho (ne)myslieť.
































